Krytá hala zimného štadióna

Vtedajšie, čoraz modernejšie poňatie hokeja, a rýchly trend v jeho vývoji si vyžadoval spájať letnú prípravu s prípravou na kvalitnom ľade. A to bol až do roku 1973 problém, s ktorým v Poprade rok čo rok zápasili. Aj keď umelá ľadová plocha v meste bola a v blízkosti boli Vysoké Tatry, dobrý ľad bolo možné vonku urobiť až koncom septembra. A tak sa cestovalo za ľadom na iné kryté štadióny.

Starý zimný štadión s umelou ľadovou plochou vôbec nevyzeral na to, že bol schopný vychovávať toľko talentovaných hokejistov, ako ich vychoval práve tu pod Tatrami. Hokejový oddiel LVS Poprad bol najväčším odberateľom ľadu a mal vyhradených aj najviac tréningových hodín. Okrem toho záujem o ľadovú plochu prejavovali každoročne aj oddiely z okolia, ako Mladosť Kežmarok, Spišská Nová Ves, Levoča a iné. Z roka na rok mali v hokejovom klube čoraz väčšie ťažkosti so zaraďovaním tréningových hodín mužstiev, hoci sa na starej umelej ľadovej ploche korčuľovalo denne od 6:00 hod. ráno až do polnoci. Hokejisti mohli vyjsť na vlastný ľad až 1. októbra. Oproti tomu boli kryté haly zvyčajne prevádzkované dlhšie ako 5 mesiacov, čo bola doba prevádzky starého štadióna.

Myšlienka postaviť novú reprezentačnú krytú halu v kolíske slovenského hokeja sa začala realizovať už dávnejšie. Pravda, ako to bývalo zvykom, aj popradská krytá hala sa stávala pomaly historickou akciou. Projekt Ing. Zemena z Prahy a dvojice Ing. arch. Krystaf - Ing. Lukáč z popradských Pozemných stavieb začal realizovať v roku 1970 Váhostav Žilina. Ten sa však s výstavbou neponáhľal a keď trpezlivosť Popradčanov dozrela, v roku 1972 prevzali celú akciu Pozemné stavby Poprad. Vedeli do čoho idú. Veď dokončiť výstavbu náročnej oblastnej nemocnice, zabezpečiť bytovú a školskú výstavbu, nebola maličkosť. Navyše, keď Váhostav nezabezpečil objednávky a materiál, ktoré boli potrebné pre dokončenie akcie. Ináč sa zachoval ČKD Praha. Jeho pracovníci Nagy, Pekař, Hanka, Klosko, Klánert montáž chladiaceho zariadenia urobili nielen načas, ale kvalitne, ba mnohé práce aj mimo požiadavky.

Koncom augusta 1973 vkročili popradskí hokejisti po prvý krát na vlastný ľad. Trénovali na ploche a nad nimi pracovali ešte murári. V hale to vyzeralo ako v úli, veď vyše 30-miliónová akcia nebola v tej dobe maličkosť a jej celý komplex chceli dať čo najskôr do poriadku.

Riaditeľ krytej haly, bývalý dlhoročný hráč Popradu, Milan Bednár s ochotou predstavil objekt, ktorý sa popri novom futbalovom štadióne hrdo vypínal v športovom areáli v Grébparku, kde mala o niekoľko rokov do tretie pribudnúť krytá plaváreň.

V priestoroch haly popri strojovni, byte pre správcu, reštauračnej a hotelovej časti pre 63 osôb, dobrým dojmom pôsobil samotný priestor hľadiska, ktorý mohlo zaplniť 5518 divákov, z toho 3318 sediacich. Hraciu plochu osvetľovalo moderné halogenné osvetlenie, umožňujúci farebný prenos televízie, pre ktorú bolo pripravených 6 miest na snímanie. S pochopením sa stretli Popradčania u národného podniku Nisasport, ktorý prednostne vybavil halu novým svetelným oznamovacím zariadením. Tesla Bratislava zabezpečila ozvučenie haly. Laminátové mantinely, hoci veľmi hlučné, boli novinkou Skloplastu Trnava a Popradčania ich použili ako prví. O rýchlu úpravu ľadu sa postarala aj nová rolba francúzskej výroby OKEY. Čelná stena haly bola zo skla, takže divákovi sa veľmi pôsobivo vynárali v pozadí štíty našich veľhôr. V priestoroch pod tribúnami boli šatne pre hráčov i krasokorčuliarov a miestnosť pre ohriatie sa pre korčuľujúcu verejnosť. Lekársku starostlivosť poskytovali zdravotníci v dvoch kvalitne vybavených ošetrovniach a pohodlne sa mohli pripravovať na zápasy rozhodcovia. V severnej časti haly boli kancelárie správy haly, hokejového oddielu, veľká zasadačka, ba i tlačové stredisko pre prácu novinárov. Pre pohodlný prístup divákov k hale boli k dispozícii dve parkoviská pre 120 áut a 40 autobusov.

Nová krytá hala na ulici Obrancov mieru bola otvorená 11. decembra 1973. "Pravda, je potrebné ešte veľa urobiť na dokončovacích prácach, aby bola v plnom lesku," povedal na záver riaditeľ haly Milan Bednár. Novú halu privítali nielen diváci a hokejisti, ale aj žiaci, ktorým tak mala ostať stará ľadová plocha. Všetci Popradčania mali radosť, že sa konečne splnil dávno vytúžený sen.

"Mať tú strechu kedysi, za našich mladých čias, keď som bol ešte v plnej hokejovej sile, veru ani neviem, čo by som za to dal," vyznal sa úprimne jeden z nestorov popradského hokeja Dr. Martin Štolc. Spomienky na začiatky hokeja v tomto podtatranskom meste nesmeli chýbať ani v deň otvorenia krytej hokejovej haly. Tým viac, že pri tejto príležitosti sa opäť stretli spolu tí, ktorí slávu popradského hokeja šírili po celom Československu. "Nedá sa predsa zabudnúť na to, čo sme robili s radosťou, zanietením, z úprimného srdca," rozhovoril sa Miloslav Slavík, v tej dobe kronikár SK Slávia Praha, ktorý stál pri kolíske tohto športu v meste. Na titul majstra Slovenska, veľké zápasy s LTC Praha, s Bucknom a Malečkom, pod Tatrami, zájazdy po celom Slovensku, "divotvorné pilulky", množstvo fanúšikov a výborné prostredie v Bratislave, a tak ďalej... A pri spomienkach nezostalo bokom ani pár zaujímavostí a kurióznych príhod z krutej tatranskej zimy, ktorá skúšala odolnosť nadšencov s hokejkou.

A preto sa ani niet čo čudovať, že už v začiatkoch hokeja začali jeho priekopníci snívať o krytej hale, ktorá by ich šport urobila prístupným širším vrstvám ľudí a skvalitnila úroveň. V túžbe pokračovali ich nasledovníci, ale splnila sa im až teraz. Ten povzdych Dr. Martina Štolca bol dvojnásobne oprávnený. Škoda len, že sme takú halu nedostali skôr, hovorili funkcionári. Ešte viac talentov mohlo vyrásť na výborných hokejistov. Avšak aj tak sa s nimi mohlo dvadsaťpäťtisícové mesto pýšiť. Zo starších je vari potrebné spomenúť Dr. Štolca, Slavíka, Rudolfa Tomáška, z ďalšej generácie Baboniho, Mecka, bratov Ulbrichtovcov, Gemova, tuším jediného Popradčana, ktorý dostal a odmietol veľa ponúk na prestupy, a vtedajších dvanásť ligistov - Svitanu, Faitha, Šuplera, Brtáňa, Lacha a Šterbáka v Košiciach, Sakáča, Roháčika, Kečku, Bukovinského, Mrukviu a Kordiaka v Slovane. Grandtner a Ilavský hrali v Dukle Trenčín v SNHL.

Pred víťazným zápasom s Torpedom Gorkij v utorok 11. decembra, kedy v drese Popradu nastúpili šiesti zo spomínaných odchovancov (Grandtner, Kečka, Sakáč, Bukovinský, Mrukvia, Ilavský), štadión slávnostne odovzdali do užívania jeho majiteľovi, MsNV v Poprade.

Poprad mal už dve umelé ľadové plochy. Slúžili seniorskému, dorasteneckému celku, mimochodom, v tej dobe prvému a jedinému majstrovi ČSSR zo Slovenska, družstvu starších a mladších žiakov, ako aj prípravkám, hokejovým triedam na ZDŠ Poprad-Veľká a ZDŠ na ul. 29. augusta. Nezabudlo sa ani na verejnosť. Program bol presne rozdelený a sedemnásť hodín denne plochy slúžili svojmu účelu. Lebo záujem bol obrovský. Ktosi vtipne poznamenal, že v Poprade sa chlapci rodia s korčuľami na nohách a s hokejkou v ruke...

Pri príležitosti odovzdania krytej hokejovej haly dostali šiesti funkcionári a mesto Poprad vyznamenania z rúk predsedu ČSZĽH JUDr. Zdeňka Andršta. Vyznamenanie III. stupňa "Za zásluhy o rozvoj telesnej výchovy a športu" podpredseda MsNV Ing. František Lopušek, predseda hokejového oddielu LVS Michal Ilavský, projektant haly Ing. Jozef Krystuf a riaditeľ Okresnej pamiatkovej správy Ján Michalík. Medailu k 25. výročiu Zjednotenej telesnej výchovy podpredseda ONV Pavol Šmatlák a mesto Poprad. Čestný odznak ČSZTV dostal správca novej haly Milan Bednár.

Krytá hala zimného štadióna bola počas dlhých rokov svojej existencie nielen domovským stánkom popradských hokejistov, ale i dejiskom mnohých významných podujatí.

Medzi najvýznamnejšie patrili Majstrovstvá sveta skupiny "C", ktoré sa uskutočnili v Poprade a Spišskej Novej Vsi v roku 1994. Hokejoví priaznivci vytvorili vynikajúcu atmosféru, ktorá každým dňom postupne gradovala. V posledný hrací deň to pred popradským štadiónom vyzeralo, ako keby na zimnom štadióne hosťoval prinajmenšom výber NHL. Všetko čo malo rado hokej sa snažilo dostať do útrob. Mnohí však zostali pred bránami. Záujem o posledný zápas reprezentácie Slovenska bol obrovský a atmosféra fantastická. Reprezentácia Slovenska, vedená úspešným popradským trénerom Júliusom Šuplerom, zvíťazila a postúpila do skupiny "B". Radosť z postupu nepoznala hraníc a fanúšikovia sa dostali doslova do eufórie. "Také obecenstvo, aké bolo v Poprade, som fakt ešte nezažil. Bol to pravý hokejový ošiaľ," povedal útočník Oto Haščák.

V roku 1987 bol popradský zimný štadión dejiskom športových disciplín Svetovej zimnej univerziády a v roku 1999 sa na ňom odohrávali športové disciplíny IV. Európskych zimných olympijských dní mládeže (EYOD), ktorých čestným hosťom bol aj predseda EOV Jacques Rogge. Na klubovej úrovni bolo jedným z vrcholov usporiadanie semifinálovej skupiny "B" Pohára federácie v roku 1994 a štvrťfinálovej skupiny "H" Kontinentálneho pohára v roku 1998. V roku 2001 bol popradský zimný štadión dejiskom Zápasu hviezd hokejovej West extraligy. Okrem toho bola krytá hala zimného štadióna dejiskom mnohých hokejových exhibícií, zápasov veteránov, priateľských zápasov reprezentácie Slovenska a každoročne sa tu odohrávali zápasy druhého najstaršieho hokejového turnaja v Európe - Tatranského pohára.

Fotografie krytej haly zimného štadióna